(1) Štátni občania bývalého Uhorska, ktorí pred dňom 1. januára 1910 aspoň štyry roky nepretržite mali bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a obec táto za túto dobu nečinila proti nim námietky podľa §u 9 zák. čl. XXII/1886, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, keď majú od uplynutia spomenutých štyroch rokov nepretržite do podanej žiadosti bydlište na území náležajúcom dnes Československej republike a nie je dokázané, že si v tejto dobe nadobudli domovského práva v niektorej obci ležiacej mimo tohoto územia alebo štátneho občianstva mimo republiky Československej, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú u príslušného úradu (§ 4) žiadosť za udelenie československého štátneho občianstva.

(2) Nepretržitosť bydlišťa podľa predošlého odstavca neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila

(3) Z nároku sú vylúčeni, ktorí

a) do 1. júna 1919 v službe vojenskej, pokiaľ táto nebola službou z povolania, alebo plniac povinnosť uloženú jej podľa zákona o válečných úkonoch,

b) za svetovej vojny alebo po svetovej vojne buď v zajatí, v rukojemstve alebo v internovaní,

c) v službe československej brannej moci,

d) prechodne za zárobkom.

a) sa dopustili trestného činu proti bezpečnosti Československej republiky, alebo

b) dobrovolne opustili územie Československej republiky a prejavili nepriateľské smýšlanie vôči nej,

c) boli právoplatne vykázaní z územia Československej republiky,

d) po 28. októbri 1918 vykonávali mimo územia Československej republiky funkcie v záujme cudzieho štátu,

e) odopreli složenie sľubu poslušnosti podľa §u 2 zákona zo dňa 10. decembra 1918, čís. 64 Sb. z. a n., a neboli preto na svojích služobných miestach ponechaní a ani pozdejšie prijatí.