(1) Požívateľ štátneho odpočívneho platu, ktorý je štátnym zamestnancom v činnej službe, v ktorej je účastný penzijného zaopatrenia, stráca nárok na štátny odpočivný plat dňom 31. júla 1945 a ak je ustanovený v služobnom pomere za účinnosti tohto nariadenia, dňom predchádzajúcim dňu, od ktorého prislúcha plat z činnej služby. Pokiaľ by úhrnné odpočivné platy prislúchaly vyššou čiastkou, než činní úhrnný plat z činnej služby, prislúcha po dobu činnej služby rozdiel. Ak nepresahuje úhrnný plat z činnej služby 48.000 Kčs ročne, vypláca sa čiastka odpovedajúca odpočivnému platu do takej výšky, pokiaľ úhrn oboch platov s prípadným rozdielom podľa vety druhej, neprekročí uvedenú hranicu.

(2) Ak nedosiahne taký zamestnanec pri skončení činnej služby, uvedenej v odseku 1, nároku na odpočivný plat z tejto služby, nadobúda opäť nároku na zaniklý odpočivný plat; inak je doba rozhodná pre predchádzajúce výslužné (bez doby pripočítanej podľa § 62 služobnej pragmatiky a obdobných ustanovení) doterajšou mierou započitateľná pre nárok na výslužné a jeho výmeru zo služobného pomeru uvedeného v odseku 1. Odpočivné platy z tohto služobného pomeru nesmú však byť vymerané čiastkou nižšou než odpočivné platy zaniklé.

(3) Ustanovenie odseku 1 platí obdobne pre požívateľku štátneho vdovského zaopatrovacieho platu. Pri skončení činnej služby nadobúda táto požívateľka opäť nároku na zaniklý vdovský zaopatrovací plat. Pre jeho výplatu platí ustanovenie § 87.

(4) Ak zanikne nárok na štátny vdovský zaopatrovací plat podľa odseku 3, neposudzujú sa preto s hľadiska penzijných predpisov nezaopatrené deti ako deti na roveň postavené deťom úplne osirelým.